Minulý rok bol pre mňa najťažším obdobím života. Práce pribúdalo, termíny sa blížili, stres narastal a čas na oddych akosi zmizol. Dnes chcem písať o tom, ako som sa dostal na hranu a uvedomil som si, že ak niečo nespravím, dopadne to veľmi zle.
Nasledujúce riadky nie sú o tom, aké úžasné je riskovať svoje zdravie a ani o tom, aké veľké dobrodružstvo to je vyskúšať si na vlastnej koži syndróm vyhorenia (angl. burnout syndrome). Tieto riadky sú určené ľuďom, ktorí sa nebezpečne blížia k hranici vyhorenia alebo poznajú vo svojom okolí niekoho, kto si na seba akosi nedáva pozor.
Chcel som toho stihnúť viac a viac a viac
Ešte pred tým, než vám poviem o tom, čo mi pomohlo dostať sa z „krysieho závodu“, chcem s vami zdieľať svoj príbeh, ktorý sa udial počas uplynulého roka. V januári 2017 som si povedal, že dokážeme spraviť viac ako rok pred tým. Stanovil som si ambiciózne ciele a pustil sa do práce. Tej postupne akosi pribúdalo.
Viedol som reklamnú agentúru Mavio Media, prevádzkoval 4 obchodné frenšízy, robil som obchodného manažéra v GD IDENTITY a po víkendoch som školil. V lete k tomu všetkému pribudla volebná kampaň a koordinácia externého tímu klienta. Samozrejme popritom všetkom som sa snažil aspoň kde tu venovať dobrovoľníctvu a bezplatne pomáhať iným.
Naraz som mal v mailovej schránke 4 000 neprečítaných mailov, 12 neprijatých hovorov za hodinu a doma bordel, z ktorého som mohol pokojne spraviť aj virálne gif-ko.
Ak ma poznáte, tak viete, že keď sa do niečoho pustím, tak sa snažím spraviť všetko preto, aby som to dokončil, aj keby ma to malo stáť život. Dnes však už viem, že to nie je správne nastavenie.
Kde sa začína syndróm vyhorenia?
Pocit dlhodobého preťaženia, únavy a vynárajúce sa zdravotné problémy nikdy nevznikajú tu a teraz. To, že máte chuť so všetkým tresnúť, nie je dôsledok aktuálneho pracovného týždňa, ale vo väčšine prípadov následok niekoľkých mesiacov či dokonca rokov.
Keď som sa snažil zistiť, čo je príčinou toho, ako sa dnes cítim, objavil som vo svojom živote niekoľko dôležitých „check pointov“. Svoju prvú manažérsku pozíciu som získal ako 15-násť ročný, keď som viedol 20 člennú redakciu portálu Student24. K tomu sa pridala Rada študentov a v tom istom období som ako 18-násť ročný začal rozbiehať vlastný biznis. Bez skúseností, financií či kontaktov.
Keď ignorujete signály svojho tela
O dva roky na to som na full time zamestnával 6 ľudí a ďalších externe. Ako štvrták na strednej som robil 30 školení ročne pre mladých, neziskovky a neskôr aj pre univerzity či firmy. Tu niekde som prestal počúvať signály svojho tela, ktoré si pýtalo po veľkom pracovnom nasadení jednoduchý a obyčajný oddych.
Možno len voľný víkend alebo voľný večer. Ja som si však tieto signály nevšímal a s radosťou som si naberal viac a viac práce. Ako to už býva zvykom, zo začiatku ide všetko fajn, avšak postupne sa objavujú problémy, ktoré musíte riešiť. Zasiahnu oblasť financií, rodiny, vzťahov či zdravia. Vtedy sa váš pracovný aj súkromný život rúca ako domček z karát. Častokrát to nemusia byť veľké problémy, len stačí, že ich je veľa a vyskytnú sa v rovnaký čas.
Ako viete, že ste na prahu vyhorenia?
Z krízového manažmentu sa stane každodenný manažment, z nestihnutých deadlineov bežná realita. Práca vás prestáva baviť a nedokážete v nej nájsť zmysel či potešenie. V extrémnych prípadoch máte úplnú nechuť ísť do práce, tráviť čas s deťmi či s kamarátmi.
V mojom prípade boli rozhodujúce dve prebdené noci, ktoré už nechcem nikdy v živote zažiť.
Jeden večer som si ľahol do postele o ôsmej večer, no od únavy som nedokázal zaspať, nech som robil čokoľvek. Hlava stále pracovala, a myšlienky sa točili tak rýchlo, že som ich nedokázal zastaviť. Tiky v oku, zrýchlené dýchanie… mal som pocit, že bežím, no ležal som v posteli. Nedokázal som zaspať až do druhej v noci. Bol to otrasný pocit.
Potom som mal ešte jednu podobnú noc. Do postele som si ľahol asi o tretej v noci úplne vyčerpaný. Vedel som, že o šiestej musím vstávať. Zobudil som sa s obrovským tlakom na hrudníku. Ako keby ma privalilo auto. Myslel som si, že sa nenadýchnem. V priebehu pár sekúnd moju myseľ napadli všetky úlohy, ktoré som nestihol a ja som zostal v posteli úplne paralyzovaný.
Štádium viditeľnej dezorientácie
Keď som si uvedomil, že sa rútim na úplne dno, začal som si o syndróme vyhorenia googliť a stretávať sa s ľuďmi, ktorí ho aktuálne zažívajú alebo si ním prešli.
Zistil som, že ďalším signálom je mierna dezorientácia, aj tá priestorová (tú mám už od malička :D ), ale aj tá časová. Nedokázal som rozlíšiť sobotu od stredy, pondelok od nedele. Nemal som pojem o tom, aký je deň, a mesiace som tiež len tipoval. Znie to smiešne a neuveriteľne, no je to celkom reálne.
Zuzana Wienk, zakladateľka Aliancie Fair-play, ktorá si bourn outom prešla, to v rozhovore vystihla veľmi presne: ,,Mozog človeka v predposlednom štádiu vyhorenia úplne vypne a nie je ochotný spolupracovať ani na takýchto jednoduchých rozhodnutiach, pre nás však často bytostne dôležitých.“
To je tiež veľká pravda. Pamätám si na jedno ráno, kedy som sa nedokázal rozhodnúť, čo si oblečiem. Dovtedy som nikdy v živote neriešil viac ako dve minúty, čo si dám na seba, no teraz som stál pol hodinu pred šatníkom a bol som zúfalý. 
Keď sa fyzická únava spojí s tou psychickou
Jeden z ďalších mojich nepríjemných zážitkov sa odohral v práci. Prišiel som za svojou kolegyňou a poprosil som ju, aby mi niečo poslala na mail.
Ona mi však asertívne povedala, že mi to posielať nebude, pretože si to môžem nájsť niekde na drive. Poviete si: aká blbosť. No ja som mal v tom momente chuť plakať. Bol som emočne a psychicky tak vyčerpaný, že som tú situáciu vôbec nezvládol.
Nebezpečná je spoločnosť ďalších workoholikov
Veľmi nebezpečné je na vyhorení to, že človek, ktorý stojí presne pred jeho hranicou sa väčšinou nachádza v spoločnosti ďalších workoholikov. Na jednej strane je to fajn, lebo má s kým zdieľať svoj tlak a svoje zúfalstvo, no vo svojej podstate to je veľmi nebezpečné.
Pracoval som za počítačom bez prestávky už asi 10 hodín. Bol večer a tak som chalanom do spoločného chatu napísal, že idem „na obed“. Oni mi z recesie odpísali, že ako je možné, že si dovolím oddychovať a ísť na obed o 17:00, keď oni nestihli ešte ani desiatu.
Raz sa na tom zasmejete, druhýkrát tiež, no potom si uvedomíte, že pracujete s ľuďmi, ktorí vytvárajú vôkol vás atmosféru, že oddych je hriech a že si ho jednoducho nemôžete dovoliť. A preto o práci rozmýšľate, aj keď ste na záchode, pretože vy „oddychujete“, kým vaši kolegovia pracujú.
Preto dnes ďakujem všetkým, ktorí ma posielali oddychovať. Síce som to zo srdca neznášal, no vždy ma to zmäkčilo a aspoň na kus som vypol.
Spoznávate sa v týchto príbehoch?
Ak sa vám zdajú niektoré situácie známe, stotožnili ste sa s pocitmi, ktoré som prežíval alebo ste si spomenuli na svojho kolegu v práci, venujte nasledujúcim riadkom pozornosť.
Zdá sa mi, že dnes žijeme v atmosfére workoholizmu, kde keď má niekto veľa práce, tak sa na tom smejeme, ešte ho v tom podporujeme a hecujeme. Pri príznakoch vyhorenia sa nimi chválime a vzájomne podpichujeme, kto vydrží viac. Namiesto toho, aby sme vyhľadali odbornú pomoc a začali príznaky vyhorenia riešiť.
,,Minule som bol na pohotovosti, myslel som si, že som dostal infarkt, no bol to planý poplach,“ zdôveril sa mi jeden kamarát. Niekto ďalší v našej partii mu na povedal, že kým infarkt nezažije, je to ako by sa nič nestalo a teda, že má makať ďalej a nezastavovať sa. Toto je však veľmi nebezpečné.
Ako som sa rozhodol ja?
To, že som na hranici vyhorenia, som si uvedomil na poslednú možnú chvíľu. Fakty hovorili jasne: robil som 20 hodín denne 7 dní v týždni. V tomto pracovnom tempe som fungoval už niekoľko mesiacov. Stál som pred rozhodnutím, čo s tým spraviť.
Mohol som si vybrať z troch riešení:
1. Pokračovať v plnom nasadení ďalej
– bolo však jasné, že v tomto prípade by bolo len otázkou času, kým by ma úplne vyplo fyzicky aj psychicky a zo smutných príbehov mojich priateľov viem, že následky vyhorenia trvajú dlhé mesiace a niekedy aj roky (true story)
2. Okamžite stopnúť všetky aktivity
– síce radikálne riešenie, vďaka ktorému by prišla okamžitá úľava, avšak spôsobilo by to v mojom okolí totálnu spúšť, keďže som v tomto období viedol niekoľko tímov, kampaní a školení
3. Vyhnúť sa vyhoreniu konkrétnym plánom
– teda postupne púšťať aktivity, delegovať úlohy, dokončovať projekty, bojovať so spasiteľským syndrómom a učiť sa hovoriť novým výzvam nie
Ktorú cestu som si vybral ja? Tretiu. Stanovil som si termín, po ktorom som na 100% opustil prácu a naplánoval si niekoľko mesačný sabbatical. Znie to príliš jednoducho, no v skutočnosti to bola never ending story s množstvo problémov a komplikácii.
O tom, ako som sa na poslednú chvíľu vyhol vyhoreniu a čo mi pomohlo zvládnuť všetok ten stres, tlak, napätie a množstvo práce, budem písať v nasledujúcom blogu.
Disclaimer na záver
Nie som žiadny odborník ani psychológ, ktorý by sa venoval tejto téme, len zdieľam svoje skúsenosti, ktoré vám môžu a nemusia pomôcť. Preto prosím neberte tento blog ako odborný článok na tému syndrómu vyhorenia, ale len ako podnet k tomu, aby ste sa o túto tému začali zaujímať a v prípade, že spozorujete príznaky burnout-u, vyhľadajte odborníka (lekára, psychológa,…).
Prečítajte si aj:
Prečo som sa rozhodol pre sabbatical? Začínam svoje 4 mesačné voľno (klik!)
Prvý mesiac ničnerobenia (klik!)
11 dní v kláštore: Klauzura, ticho a modlitba (klik!)
