Sme ľudia, krehké bytosti. Učíme sa, tvoríme, pracujeme a zlyhávame. No pri tom všetkom nesmieme zabúdať na jednu nesmierne dôležitú vec:
Oceniť ľudí vôkol nás.
Preto sa vás chcem dnes čosi spýtať…
Kedy ste naposledy niekoho pochválili?
Poviete si, ach Jaro, to je taká triviálna otázka. Veď každé ráno si v zrkadle hovorím, ako dobre vyzerám. To, áno. Ja sa však pýtam na to, kedy ste pochválili niekoho iného. Svojho priateľa či kamaráta.
Nie, mojim cieľom nie je vytočiť vás. Práve naopak, túto otázku som si položil pred niekoľkými týždňami aj ja. Teda, ak budem presnejší, položil mi ju môj priateľ a vtedajší kolega Lukáš Valach. Pracovali sme spolu na jednej kampani. Bola náročná na čas, energiu i naše schopnosti.
Čím viac práce, tým menej pochvaly
Kde tu sa naskytol chaos a ja ako vedúci kampane, som mal neustále pocit, že musím na ľudí vôkol seba naliehať. Tlačiť na nich a vyžadovať, aby všetko bolo hotové na čas a najlepšie ako sa dá. Zabudol som však pri tom na jednu dôležitú vec.
A tú Lukáš cestou do Žiliny veľmi trefne pomenoval. Mierne nahnevaný a tak trochu vytočený mi povedal, ako sa mu uplynulé dni pracuje. Robí nadčasy, snaží sa každému vyhovieť a naplniť ciele, no i napriek tomu s jeho prácou nie sme spokojní.
Vidíme len chyby?
Spomenul, že mu stále kafreme do roboty, neustále ho upozorňujeme na to, čo nie je dotiahnuté, čo sa nám nepáči a čo by sme spravili inak. Stále vidíme len chyby, no nevidíme, čo sa mu podarilo dosiahnuť. (Verím, že sa Lukáš nenahnevá, že to sem píšem, pretože je to pre dobrú vec.)
V tejto chvíli som sa zhrozil. Myslel som si, že Lukáš predsa vie, ako si jeho prácu vážime. Veď ja som s jeho prácou spokojný, dokonca som z nej nadšený. Je pre mňa skutočný odborník v tom čo robí. A mal som aj pocit, že o tom vie. Bol to však len pocit, nie skutočnosť.
Zabudol som oceňovať úspechy a pokroky
Cestou domov som nad našim rozhovorom intenzívne rozmýšľal. Snažil som sa spomenúť na to, kedy som pochválil ďalších ľudí vôkol seba. V ten deň som si uvedomil, že som nezabudol oceniť len prácu Lukáša, ale aj ostatných kolegov či priateľov.
Až na malé výnimky som dospel k tomu, že ľudí vôkol seba nechválim. Že zabúdam oceňovať ich prácu a úspechy. Že sa sústredím iba na chyby a slabé stránky.
Dôležitá lekcia
Ďakujem Lukášovi za túto nesmierne dôležitú lekciu, ktorú mi dal počas našej spolupráce. Pomohla mi otvoriť oči a inšpirovala ma. Predsavzal som si, že sa budem snažiť vyzdvihnúť ľudí, ich prácu, nasadenie a odhodlanie.
A tak sa to dnes učím…
- Všímať si úsmev čašníčky v kaviarni
- Vytrvalosť predajcu Nota Bene na ulici
- Láskavosť mojej mamy s ktorou navarila nedeľný obed
- Bezpečnú jazdu šoféra v MHD-čke
- Či kreativitu kolegov v práci.
No predovšetkým: nebáť sa ľudí oceniť.
Prečítajte si aj:
10 facebook skupín, ktoré mi najviac pomohli v biznise a osobnom rozvoji (klik!)
Si to, na čo sa pozeráš a nad čím rozmýšľaš (klik!)
