V stredu ráno som vstával so zvláštnym pocitom, plný očakávaní a hlavne pripravený cestovať. Počasie sa so mnou nechcelo spriateliť a tak som musel prevetrať rifle a mikinu. Vykročil som na zastávku MHD, kde samozrejme ako zvyčajne spoj na ktorý som čakal, meškal. To zapríčinilo moje rýchle rozhodnutie vystúpiť na Námestí Slobody a zabehnúť si na autobusovú stanicu – ranná rozcvička na nezaplatenie ;)
O 8:00 som sa doviezol na náš meeting place, kde z Krupiny pricestovala Kika a zo Štiavnice si to odšoféroval Mišo. V autobuse sme odštartovali rozhovory na všelijaké ekonomické, politické, či kultúrne témy. Ako už býva zvykom, prišlo aj na tému Student24.sk. Vypočul som si veľa cenných nápadov, o ktorých budem určite v najbližšej dobe rozmýšľať. Čo nás avšak viac zaskočilo, bol veľký počet havárií, nad ktorými sme sa neraz pozastavovali.
Po troch hodinám sme sa dopravili do Bratislavy a samozrejme hneď ako sme vystúpili naše orientačné schopnosti odišli v autobuse. Prišlo teda na telefonát a za pomoci Kiky sme sa dostali do bratislavskej MHD (už len tento príbeh by stál za celý blog, pretože sa nám podarilo akosi „pokaziť“ zázračný automat na lístky ;). Na Gagrinovej ulici náš už však čakala vysmiata redaktorka z Hospodárskych novín.
Zaviedla nás na miesto činu a my sme tak mali možnosť dostať sa do impéria novinárov, grafikov a obchoďákov. Sadli sme do konferenčnej miestnosti na druhom poschodí, kde sme si vypočuli základné informácie o Hospodárskych novinách. Veľkým prínosom pre HN je napríklad aj to, že ich zastrešuje Ecopress a.s. a okrem toho majú možnosť spolupracovať aj z českými Hospodářskymi novinami.
Po niekoľkých minútach sa na stôl dostal špígl. Mnohí z vás pravdepodobne ani len netušia o čo ide. No predsa o zrkadlo. Stále nič? Ide o akúsi predlohu novín, o papier veľkosti A3, ktorý je rozdelený čiarami, stĺpcami a predstavuje tak miesto na články, fotografie … V printových médiách veľmi dôležitá vec. O niečo neskôr sa dozvedáme, aká je práca v novinách náročná. Každý deň porada, následne rozdelenie úloh, výber správnych tém, samotné zostavovanie príspevkov, no a potom to najťažšie…
Článok sa musí najskôr dostať k editorovi, následne k jazykovej korektorke, potom šéfredaktorovi, potom opäť jazykovej korektorke, redaktorovi… (niekoľko krát sa to takýmto spôsobom točí – mne sa z toho zatočila akurát tak hlava). Hlavným dôvodom je odstránenie obsahových, štylistických, či pravopisných chýb. Musím povedať, že nasadenie tamojších novinárov je skutočne veľmi veľké.
Teraz však nasleduje exkurzia, či inak povedané návšteva jednotlivých častí redakcie. Na druhom poschodí vidíme redaktorov, ktorí pripravujú magazíny a prílohy do HN. Je tu pracovné ticho, na ktoré som bol avšak upozornený – že vraj dole to už vyzerá inak. Tak teda prechádzame o poschodie nižšie, kde nás čaká takmer 2x1metrová strana Hospodárskych novín -wow. Tu už je však ruch neprehliadnuteľný. Športový redaktori, grafici, či dizajnéri. Všetci pracujú, volajú, pozerajú spravodajstvo, či pripravujú rozhovory.
Po krátkej pauze na obed sme sa do redakcie opäť vrátili. Dostali sme totižto pozvanie na zalamovanie olympijskej prílohy, ktorá sa má vydať o deň neskôr. Všetci pozeráme na grafika s otvorenými ústami. Prsty mu behajú po klávesnici a zvádzajú akýsi pretek s programom, ktorý mu beží na obrazovke. Veľa, veľmi veľa čiar, obrázky, text, stĺpčeky, či infografika. Všetko sa to pred našimi očami skladá a vzniká tak strana v novinách.Neverím vlastným očiam – klobúk dole pred ľuďmi, ktorých som mal možnosť stretnúť.
Keďže možnosť pýtať sa sme si nemohli nechať újsť, otázky na novinárov nenechali na seba dlho čakať. Osobne ma zaujala otázka Miša na PIANO, pod ktorým sú aj HN. Pýtal sa študentskú zľavu, čo sa zdá byť veľmi dobrý nápad. Mojej pozornosti však samozrejme neuniklo ani vzdelanie tamojších žurnalistov. Keďže jedna z redaktoriek spomínala, že tu pracujú ľudia z rôznych vyštudovaných škôl, zaujímal som sa aj o to, či v ich tíme má šancu aj niekto „bez titulu“. Otázka samozrejme pobavila :) Odpoveď ma pozitívne prekvapila: ,,Je veľmi dobré mať VŠ a myslím si, že väčšina z našich ľudí ju má. To však ale neznamená, že je to najpodstatnejším kritériom,“.
Je zbytočné sa ešte viac rozpisovať – kto nevidel, ťažko pochopí. Odniesli sme si tak z redakcie nové skúsenosti, informácie a veru aj vizitky žurnalistov, ktorí nás po budove sprevádzali. Po tejto návšteve už pri čítaní novín budem vedieť, aká práca za tým všetkým skutočne stojí…
