Vlak zastavil na stanici Valaská a ku mne sa blížia dve panie, ktoré sa rozhliadajú vo vagóne a hľadajú si miesto na sedenie. Po malej chvíli jedna z nich obracia zrak na mňa a s úprimným úsmevom sa pýta: ,,Dobrý deň mladý muž, môžeme si prisadnúť?“.
,,Samozrejme, nech sa páči,“ odvetil som. V tej chvíli som zavrel roztvorenú knihu, pretože moju pozornosť pútala drevená palička, ktorú v ruke držala pani vo fialovej blúzke a v čiernom svetríku. Na vek sa pýtať nepatrí, preto len odhadujem, že mala 76 rokov: ,,Máte peknú paličku, isto sa o ňu dobre staráte.“ povedal som.
Usmiala sa na mňa a s veselým hlasom odpovedala: ,,Pekná, ale nie dobrá.“ ,,Prečo?“ spýtal som sa. ,,Radšej by som chodila bez nej, nohy ma však nevládzu. Zvyknem ju nahávať doma, ale dnes idem do sveta, tak nech aj palička vidí,“ hovorí opäť s úsmevom. Dozvedám sa, že panie sa chystajú do Žiliny a majú pred sebou dlhú cestu. Viac som sa však nedozvedel, lebo otázky som začal dostávať ja.
,,Z kadiaľ si?“ ,,Z Banskej Bystrice,“ prezradil som. ,,Dobre sa ti cestuje? Lebo ako viem máte to ťažké vy študenti, vieš čo myslím,“ tajuplne naznačila a pokračovala: ,,Kto to videl, aby vám takú šarapatu robili. Študentské preukazy máte a využívať ich plnohodnotne nemôžete. Ešte aj cestu máte drahšiu.“
,,Tak je, vraj nevedia opraviť program v prístrojoch, ktoré sú v autobusoch. Ale z kade viete, čo sa v študentských vodách deje?“ nedá mi a opýtam sa. ,,Rada čítam, noviny, časopisy a sledujem čo sa na Slovensku deje. Ale nie tak ako si ľudia myslia. Prečítam si aj viac novín a vypočujem viacero ľudí, pravdu treba hľadať. A tú v médiách často skrývajú.“ Ostávam prekvapený, ako to, že stará pani sa aj o novinárske zákulisie zaujíma.
,,Minule som aj do druhej v noci pozerala televízor, lebo ukazovali našich poslancov v parlamente. Výnimočne však nenadávali. Nie som však spokojná, pretože si robia ako oni chcú a nepočúvajú hlas ľudu,“
Zaujímalo ma, čo ju najviac trápi a čo jej nie je pochuti. ,,Nie každý môže byť dobrý politik, to chápem. Ale pri srdci ma hreje, keď viem že je to aspoň človek úprimný. Taký sa však ťažko hľadá.“ Hovorí pokojným hlasom a jej pohľad cestuje krajinou navôkoľ. Ako by teta vycítila moju ďalšiu otázku, sama sa opäť rozhovorí: ,,Že počas komunizmu nám bolo dobre, pravda nieje, to nech mi nik nehovorí. Vtedy sme tu však mali veľmi silný a prepracovaný systém. Krajina fungovala, aj keď so zlými hodnotami. Teraz systém chýba, nemá ho kto vytvoriť, takto sa 5 miliónový štát neriadi.“
Pani pokyvkáva palicou, ale z jej očí vycítiť, že nie je nahnevaná, smutná, či utrápená životom. O veciach uvažuje s nadhľadom. V zápätí mení tému a znovu sa usmieva. ,,Chlapče, Slovensko je krásna krajina. Pozri na tú zeleň, na tie kopce, lúky a motýle. Nie každý sa vie v dnešnej dobe tešiť z maličkostí. Tešiť sa z ľudí okolo seba, pretože aj to sú maličkosti – svet je oproti nim veľký. Zvyknem sa zastaviť, zahľadieť a to mi stačí, aby som bola šťastná.“
,,Z kadeže si vravel, že pochádzaš?“ opäť babku zaujala iná téma. ,,Z Bystrice, chodím na Obchodnú akadémiu.“ ,,Škola, heh. To je príbeh sám o sebe. Niekedy mám pocit, že školy lákajú mladých aj desiatimi dverami. Keď však vyštudujú, na druhej strane, už toľko dverí nenájdu,“ začína teta uvažovať.
,,Ako to myslíte?“ pýtam sa nechápavo. ,,Chúdence deti, každý rok robia tú istú chybu. Sú v nádeji, že každá známka, ktorú dostanú im otvorí bránu do sveta. Keď maturujú a zo školy odchádzajú, nemajú kam ísť. Z desiatich dverí ostanú len dve: Úrad práce a vysoká škola, ktorá ich opäť rada privíta. Dnes robia mladí ľudia všetko kvôli papieru, ale ten školy radi rozdávajú a potom ho má už každý. Absolventi si myslia, že sú niečim výnimoční, ale žiaľ… výnimočnosť človeka spočíva v hodnotách, ktoré má, v zručnostiach, ktoré nadobudol a v rozhodnutiach, ktoré robí,“ podotkla pre mňa už teraz výnimočná teta. Začínam obdivovať jej rozhľadenosť na vek, ktorý má. Snažím sa premýšľať, ujasniť si v hlave slová, ktoré práve zazneli a čakám, čo bude ďalej.
Po istej chvíli sa vrásky na tvári babke zdvihli a dodala: ,,Len si predstav, že by sa ľudia v tomto vlaku na seba usmievali, potom by sa pozreli von oknom na tú krásnu prírodu a začali by si pomáhať. Nie každý je silný, nie každý je múdry a ani odvážny. Tak to bolo aj u nás v rodine či na dedine. Nehádali sme sa však do krvi, neosočovali a ani sa nesťažovali tak, ako to robia dnešní politici, ale aj iní ľudia v profesiách. Chýba im…“ zhlboka sa nadýchla. ,,Spolupráca. Každý kope za seba, ak nie do toho druhého. Ak by si však ľudia pomáhali, svet by bol krajší,“ vyslovila presvedčene a zbystrila.
Áno, vlak zastavil a už sme v Banskej Bystrici. Naša spoločná cesta sa končí a z rozhovoru zostane už iba príbeh. Teta sa zodvihne, ešte raz usmeje a odchádza. ,,Ďakujem vám za túto krásnu chvíľu. Majte sa, prajem vám pekný deň a štastnú cestu,“ pozdravil som. ,,Aj tebe mladý muž, nech sa ti darí. Stačí mať odhodlanie a snahu,“
