Čo cesta vlakom, to zážitok! :) Dnes som opäť raz cestoval „motorkou“ z Brezna, keď sa vo vlaku objavila postavou malá, ale za to čiperná pani. Ľudia vo vlaku však ohŕňali nosom a zjavne dúfali, že si k nim určite neprisadne. Zrazu sa všetci pozerali von oknom a tvárili sa ako by vo vlaku ani nesedli. Musím sa priznať, že aj ja som mal predsudky. Aby ste pochopili, je potrebné povedať, že malá staršia pani v dlhých nohaviciach bola rómskeho pôvodu…
Aj keď vlak bol poloprázdny, pre novú cestujúcu sa akosi nevedelo nájsť miesto. Teta mala už svoj vek a celkom nahlas si povzdychla, že musí sedieť v smere jazdy, inak jej príde zle. A keďže nik iný sa nechytal, zložil som svoju tašku zo sedadla a ponúkol sa, aby si prisadla. Keďže moja nová spolucestujúca si hľadala miesto vo vlaku dosť hlučne, ešte 10 minút sa po nej obzeral celý vlak.
Zaujímalo ma, prečo v týchto horúčavách cestuje: ,,Strašne je teplo…zle sa cestuje a ľuďom prichádza zle. Prečo a kam ste sa vybrali?“ Teta sa na mňa pozrela a odvetila: ,,Idem k lekárovi do Bystrice, potrebujem lieky predpísať. Či chcem či nechcem, musím.“ povedala pokojne. Našu debatu však hneď prerušil sprievodca, aby skontroloval naše lístky.
Pani sediaca vedľa mňa sa začala hrabať podozrivo v kabelke. Pomyslel som si, že zrejme cestuje na čierno (však u rómov, by to nebolo nič nezvyčajné). Útla teta si však po dvoch minútach vytiahla z kabelky peňaženku, čomu som celkom nechápal. Začala počítať peniaze, aby si mohla kúpiť lístok, čím ma milo prekvapila. Za cestu mala zaplatiť sotva 15 centov. Ona však prekvapivo zrazu podáva sprievodcovi 50 centov so slovami: ,,Výdavok si nechajte, to je dobre!“
Ten však namieta, že jej musí vydať. So staršou pani sa však ťažko háda. Tá sa len usmeje a na peniaze okamžite zabúda. My preto pokračujeme v debate, aj keď ja som teda dostatočne zmätený. Teta vedľa mňa ma ale okamžite prekukla a hovorí: ,,Ja nie som taká, ako si ľudia častokrát myslia. Mám síce už 80 rokov, ale za to som celý život pracovala a starala sa o rodinu. 40 rokov som celé dni pásla kravy a ešte málo mi bolo. Tak som si našla ďalšiu prácu na ťahárni. A keďže som robila rada, tak som nastúpila ešte aj do tretieho zamestnania – v Bystrici som slúžila nočné v Tescu.“
Slová dozneli, ale ja som zabudol reagovať. Teda, mne sa slová úplne stratili. Nevedel som, či si teta len výmyšľa, aby sa ukázala alebo je naozaj pracovitá. Stále som mal predsudky, a tak som len umelo prikyvoval hlavou. Ona však pokračovala ďalej: ,,Mala som zaujímavý život a nehovorím, že vždy bol ľahký. Vyrastala som v rodine s 12-mi súrodencami. Vieš si to predstaviť? Už za mlada som ale trávila veľa času s rodičmi a na starobu som ich aj opatrovala a starala sa o nich. Aj som ich pochovala. Potom som mala aj muža…“
,,A ako sa mu darí dnes?“ pýtam sa zo zvedavosti. ,,Asi si zabudol, že ja už mám 80 rokov. On je už dávno na druhom svete.“ Zamrzelo ma a začal som sa ospravedlňovať: ,,Prepáčte, nemyslel som to tak.“ Pani sa však pousmiala a pokračovala: ,,To je nič. Až tak ma to nemrzí….“ V tom sa nečakane zastavila a zahľadela von oknom. Zostala úplne ticho. Čakal som, čo sa v tejto chvíli stane. Po minúte vyšla s pravdou von: ,,Bol alkoholik a nemám naňho najkrajšie spomienky. Robil zlobu, nedal mi ani korunu, o rodinu sa nestaral. Dlho som s ním nežila. Aby si si však nemyslel, že som lakomá a ide mi len o peniaze, ako to u nás býva, presvedč sa…“ Vytiahla opäť peňaženku a ukázala na tri dvadsať eurovky.
,,Peňazí mám toľko, koľko potrebujem. V živote som veľa pracovala, nikdy som však nekradla a k ľuďom sa snažila správať priateľsky, hlavne spravodlivo. Nefajčím ani nepijem. Alkohol je skaza. Radosť mi robia deti a hory,“ opäť sa teta usmiala a zasnívala. ,,Koľko že máte tých detí?“ spýtal som sa. ,,Deti mám tri a aj vnúčat mám veľa. Dokonca i 5 pravnúčat. O všetkých som sa starala a vychovávala ich. Môj najstarší syn má dokonca aj vysokú školu, teraz pracuje v detskom domove vo Valaskej. Cudzie deti má veľmi rád, venujem im všetok svoj čas. Svoju prácu má rád, je štastný. Jedna vnučka mi býva v Bratislave, má zamestnanie, učí sa cuzie jazyky a keď príde na návštevu so synom, vždy sa teším. Pravnúčence ma volajú teta Kajka a vždy sa chcú hrať.“
Ako tak počúvam vedľa mna sediacu pani, začínam sa zamýšľať ako je možné, že má 80 rokov, rada cestuje a svoj čas venuje deťom. Pritom je stále čiperná a hory ju fascinujú. No povedal by som, že má 67 rokov. Viac nie. ,,Pravnuk ma vždy volá hrať futbal, tak čoby som si nezahrala,“ chytá ma teta Kajka za ruku a smeje sa.
,,Zdá sa, že ste v živote štastná. Chýba vám však niečo? Máte ešte nejaký sen alebo túžbu, ktorú by ste chceli…“ ,,Kde už,“ preruší ma. ,,Ja som spokojná. A keď aj nie, tak sa vyberiem do hory. Čučoriedky rada zbieram. Ale nie na to, aby som ich pri ceste skysnuté predávala za veľký peniaz. Ja len rada zbieram a rozdávam rodine a známym. Aj teraz doktorovi nesiem. Synovi som dnes nabalila a tak.“
Stále mi však nedá jej pokročilý vek a preto začínam mať obavy: ,,A sama sa do lesa nebojíte? Predsa len nikdy človek nevie a môže sa stať hocičo.“ ,,Po horách chodím už desiatky rokov, medveďa som zatiaľ však nestretla. Aj ťažké kopce mám zbehané, sily mám dosť. Ja som taký nezmar.“ smeje sa na celý vlak a ja s ňou.
Teraz by som sa najradšej pod zem zakopal, za to ako som ohŕňal nosom, keď si teta Kajka ku mne vo vlaku chcela prisadnúť. Ach jaj! Ľudia radi odsudzujú iných. Žiaľ aj ja sa tak hlúpo občas správam. Vlak už prechádza Slovenskou Ľupčou a mna ešte zaujíma pár vecí, tak sa rýchlo pýtam: ,,Zachvíľu sme už v Bystrici. Čomu vďačíte za svoj štastný život?“
,,Chlapče… Práci a Bohu. Za mlada som sa naučila ťažko pracovať a čo už sú len terajšie problémy oproti tomu. To je nič! Boli dni, keď som ani nespala, lebo ráno som kravy pásla, poobede na ťaháreň išla a večer do Bystrice na vlak – nočnú odslúžiť. Také pekné časy to boli. Ľudí som veľa spoznala, kus okolia precestovala, aj keď ani ja nie som dokonalá. Keď sa podarí, občaj aj dokostola zavítam, niekedy aj na púť sa vyberiem. Na Starých Horách je pekne,“ dozvedel som sa od pani v bielej blúzke.
,,Ale predsa len… Sama žijete, na dôchodku ste, kde tu aj choroba sa k vám ťahá. Nebojíte sa zvyšku života?“ nedá mi a smutno sa opýtam.
,,Ja? Kde už! Však ti hovorím, že som nezmar,“ smeje sa. ,,Mňa sa len tak ľahko život nezbaví. Aj na starobu do tej hory pôjdem. Aj keby mi to celý deň malo trvať čo i len po jednu čučoriedku prísť. A keď dúfam, že možno pánu Bohu nie som zbytočná a že má ma rád, tak verím, že mi pomôže. Idem ja už vystupovať, maj sa pekne chlapče,“ pozdraví ma teta Kajka.
,,Aby som ešte nezabudla, ako ta doma volajú?“ opýta sa vo dverách vlaku. ,,Jaro!“ odpoviem na hlas. ,,Jaro z Banskej Bystrice. Budem si pamätať. Keď niekedy pôjdeš okolo, tak sa zastav v kostole v Hronci, tam občas chodievam,“ hovorí na záver. ,,Teta Kajka rád sa za vami zastavím. Pekný deň vám prajem, nech sa darí…“
Myslím, že povedané už bolo všetko. Tento príbeh som si nevymyslel a ani som vás ním nechcel o niečom presvedčiť. Každý nech si ho vysvetlí ako chce. Nech si každý spraví na tetu Kajku vlastný názor. Jej slová mi však dnes opäť niečo dali. Trklo mi, že starších ľudí si treba vážiť a že aj cigáň môže byť dobrý človek. Alebo aspoň snaživý a priateľský. Že predsudky sa niekedy oplatí strčiť nenápadne do vrecka, skrčiť ich a zabudnúť na ne.
Teta Kajka, ďakujem vám za rozhovor aj za vašu múdrosť. Starajte sa vy o svoju rodinu, aj tie čučoriedky v horách ešte dlho naháňajte. Ak sa podarí, rád sa u vás zastavím a zoznámim aj s vašim synom a pokojne aj s celou rodinou…
Možno vás bude zaujímať aj môj ďalší príbeh z vlaku. Prečítajte si aj príspevok: Teta, ďakujem za múdrosť
