Modlím sa, ale nepotrebujem chodiť do kostola. Som veriaci, ale neuznávam kňazov. Čo už len oni vedia o živote? To, že som kresťan ešte neznamená, že mi Cirkev bude hovoriť do života. Kňazi, veriaci aj Cirkev zlyháva, nebudem predsa toho súčasťou…
Kritika z princípu
Neviem ako vy, ale ja na dennej báze čítam komentáre, príspevky a blogy o tom, aké hrozné, zastaralé a zatuchnuté je náboženstvo, ktoré nazývame kresťanstvom. Ak treba pomenovať to čo nefunguje, v priebehu pár sekúnd dokážeme dať dokopy celý zoznám chýb či nedostatkov, ktoré vidíme v Cirkvi či medzi veriacimi.
Samozrejme zaznieva aj kritika, ktorá je oprávnená (odôvodnená a relevantná) a ktorá môže Cirkev dokonca posunúť vpred, a ktorej by mala Cirkev načúvať. No potom je tu kritika z princípu, ktorej úlohou je nájsť za každú cenu čokoľvek negatívne, na čo by sme mohli upozorniť a nevšímať si pri tom akýkoľvek prínos či dobré ovocie tohto náboženstva.
Ľahšie ako hľadať pozitíva je upozorňovať na negatíva. Jednoduchšie ako konfrontovať seba samých, je venovať sa chybám tých druhých.
Je viera vôbec atraktívna v dnešnom svete?
Ak počúvam názory predovšetkým mladých ľudí v mojom okolí, počujem, že chodiť do kostola a veriť v niečo nadprirodzené v 21. storočí už nie je cool. Pretože máme vo farnosti hrozného kňaza, akého si uspávača hadov, počas ktorého kázne zaspí aj ten, čo si dal tri Red Bully. Navyše hovorí úplne politické či hodnotové nezmysly z doby kamennej.
V laviciach zas sedia babičky, ktoré chodia na omšu každý jeden deň, držia v ruke ruženec a verklíkujú modlitby, nad ktorými sa ani len nezamýšľajú. Okrem toho, ak im obsadíte miesto, utŕžite pohľad na ktorý tak skoro nezabudnete.
Toto je kresťanstvo?
Toto je Cirkev, ktorej mám veriť a ktorá má byť pre mňa atraktívna?
Keď počujem tieto slová, za každým sa zastavím a uvažujem, prečo sme schopní nad niečím podobným rozmýšľať, namiesto toho, aby sme sa aspoň pokúsili hľadať čím nás môže Cirkev pozitívne prekvapiť či dokonca uchvátiť.
A je to vôbec možné? Je možné nájsť vo vzťahu s Bohom, v spoločenstve či v Cirkvi miesto pre seba samého?
Boh nestvoril 7 miliárd ľudí naraz a nepostavil ich v tom istom čase na jedno miesto vedľa seba. Stvoril najprv jedného človeka, a potom druhého. Pripravil si pre každého z nás špeciálny príbeh, výnimočné okamihy, originálne poslanie, jedinečné povzbudenia a nikdy nekončiacu lásku.
Čo je dobrodružstvo do ktorého ma pozýva Boh?
A preto je možno čas pozrieť sa na Boha nie skrze masu ľudí, ale stretnúť Boha osobne, z tváre do tváre. Takého, aký je. Bez všetkých nánosov a filtrov, ktoré sa na nás či na samotného Boha nalepili. Na chvíľu prestať hodnotiť Cirkev, kňazov, kresťanstvo a opýtať sa Boha prečo ma stvoril.
Čo si pre mňa pripravil a aký dar má pripravený pre môj život. Čo je to dobrodružstvo do ktorého ma pozýva a aké je moje miesto v Cirkvi? Mám ju budovať zvnútra alebo vychádzať k druhým? Mám stáť na námestiach a evanjelizovať ostatných alebo sa skloniť k chudobným a žiť evanjelium tam?
Zdá sa mi, že niekedy si až príliš komplikujeme hľadanie viery a Boha. Čo tak všetky otázky nasmerovať naňho?
To najdôležitejšie nie je mať cool kňaza, ani partiu skvelých kamošov
Ak svoju vieru začneme hľadať vo vzťahu s Bohom, som si istý, že dokážeme nájsť aj seba. A keď nájdeme seba samých, s ľahkosťou nájdeme aj Cirkev atraktívnu pre nás. Ak je Cirkev spoločenstvom, tak stavebným kameňom spoločenstva nie sú vzťahy medzi ľuďmi. I keď sú nesmierne dôležité. Ale je to predovšetkým vzťah s Bohom.
Tou najväčšou motiváciou ľudí v spoločenstve nie je mať „cool kňaza“, ktorý má vtipné kázne alebo partiu skvelých kamošov, ale mať živý vzťah s Bohom. A keď sa oň budete pokúšať vy, celkom s istotou nájdete viac takých ľudí.
Ešte vás prenikne aj pocit vďačnosti za tú babičku
A potom nájdete aj toho kňaza, ktorý vytrvalo buduje vzťah s Bohom. A budete udivení, že je naplnený radosťou, nájdete u neho porozumenie, povzbudenie, dokonca sa presvedčíte o tom, že to nie je žiadny odľud, ale používa mobilný telefón a chutia mu čipsy.
Zrazu uvidíte aj v tej babičke s ružencom v ruke to jediné – jej túžbu hľadať a budovať vzťah s Bohom. Tak ako to vie, tak ako sa to naučila. A možno sa presvedčíte o tom, že každý deň sa modlí za Božiu pomoc a podporu pre mladých ľudí tam vonku. A prenikne vás ten pocit, že možno práve vtedy, keď ste tak veľmi potrebovali modlitbu, ona za vás úpenlivo prosila.
Je dosť možné, že potom zažijete na vlastnej koži, že kresťanstvo nie je fraška, lebo si vždy spomeniete na toho kňaza, na tú babičku, na svoju túžbu stretnúť sa s Bohom. Zistíte, že táto cesta vás baví a je nesmiernym dobrodružstvom. Zrazu sa rozhodnete toto dobrodružstvo podstúpiť aj s ostatnými ľuďmi vôkol vás, ktorí sú rovnako zvedaví a drzí ako vy.
Dokonalosť v nedokonalosti
Prekonáte sa a pôjdete do kostola. Zrazu zistíte, že na omši to miestami pripomína celkom vydarený koncert. A že ten gitarista vie vykresať lepšie tóny a akordy, než vy. Alebo započujete v liturgii to tajomné ticho, v ktorom sa stretnete so sebou aj so živým Bohom. Alebo vás prenikne to nadprirodzené.
A možno nie. Možno bude zbor spievať falošne. Možno raz za čas zažijete kňaza, ktorý bude mať nemastnú neslanú kázeň. No v tej chvíli si uvedomíte, že vy tu nie ste kvôli tomu kňazovi, ale kvôli Bohu samotnému. Svätá omša vôbec nie je o tom čo povie kňaz (i keď to môže byť veľmi prospešné pre náš život). Neviem ako vy, ale ja nechodím do kostola kvôli kňazovi a ani kvôli ľuďom. Hoci mnohých mám ľudsky či duchovne rád. Chodím tam kvôli stretnutiu s Bohom.
Anyway. Aj kňaz je len človek. Môže byť unavený, môže sa cítiť smutný, znechutený alebo robiť aj chyby. Pretože každý z nás robí nejaké chyby. Boh tu nie je len pre dokonalých ľudí, stačí ak sa pozrieme na život a službu Ježiša Krista. Preto i Cirkev by tu mala byť aj pre nedokonalých ľudí. Nemala by byť v prvom rade súdiaca a odsudzujúca, ale sprevádzajúca, hľadajúca a pomenúvajúca pravdu v láske. Možno preto tomu kňazovi postupne aj odpustíte jeho prehrešky a chyby.
Cirkev tvorím aj ja sám
To je veľké privilégium, zodpovednosť aj výzva pre každého jedného z nás. Takže pred tým ako začnem kritizovať tých druhých, by stálo za reč opýtať sa ako vyzerá môj duchovný život. Akým kresťanom som ja? Ako som sa ja pričinil posledný rok o to ako vyzerá naša farnosť, spoločenstvo či Cirkev?
Za koľkých ľudí som sa modlil, koľko príbehov babičiek vo svojom kostole poznám? Aké prijatie som vytvoril pre nových ľudí, ktorí k nám prichádzajú? Koľkým chudobným som pomohol a koľkých hriešnikov som sprevádzal na ich životnej ceste a pomohol im vrátiť sa späť?
A to nie pre akési moje zásluhy či duchovný výkon, ale pre to, aby sme si uvedomili, že každý z nás tvorí Cirkev. Ty aj ja. Ak hrá nejaký spoluhráč v mojom futbalovom tíme nefér, odídem z tohto tímu? Nie. Spolu s trénerom ho napomenieme, možno dostane aj žltú kartu, ale nevyhlásim kvôli tomu, že už nie som futbalistom. Ak nejaký politik začne dávať úplatky alebo podnikateľ prestane platiť dane, nepoviem predsa, že politika či podnikanie sú zlé samé o sebe. Ak nejaký vedec spraví zlý výskum, možno zámerne skreslí jeho výsledky, neprestanem byť len preto členom vedeckej obce.
Ak Cirkev tvorím aj ja sám a viem aký nedokonalý som, hľadám pochopenie aj pre svojich bratov a sestry.
Ružencové bratstvo, eRko stretká alebo modlitby chvál
Možno mi v Cirkvi niečo nevyhovuje. Farnosť, kostol, forma modlitby, charakter stretnutí či niečo iné. Poznám však celú rozmanitosť svojej cirkvi? Možno mi nevyhovuje ružencové bratstvo, ale našiel by som sa v modlitbe chvál alebo v eRko v stretkách. Tiahne moje srdce viac k worshipu či k hudbe? Možno navštívim Godzone tour. Alebo k umeniu či literatúre? Možno siahnem po ročnom programe Kolégia a mohol by som pokračovať.
Za jednu zo živých farností považujem farnosť Fončorda v Banskej Bystrici alebo Saleziánov Dona Bosca v Sásovej. Keď prídete na ich nedeľné bohoslužby, privíta vás obrovská a živá komunita veriacich. Od detí, cez tínedžerov, dospelých, až po dôchodcov. V laviciach nájdete ľudí so zdravotným či mentálnym postihnutím, Rómov, Ukrajincov, chudobných, bohatých, šťastných aj utrápených.
Keď počúvate ich nedeľné oznamy, tak vlastne ani neviete čo si vybrať z tejto bohatej ponuky. Či sú to miništrantské stretká, výlety, púte, oratká, manželské stretnutia a alebo duchovné obnovy pre nezadaných. Vidieť rozmanitosť a pestrosť v našej Cirkvi je nádherné.
Túžba pýtať sa, hľadať, objavovať a rásť…
Tento nový pohľad, pokiaľ sa ho rozhodnete prijať, vo vás podnieti ešte väčšiu túžbu pýtať sa, hľadať, objavovať, skúšať, rásť, napredovať, učiť sa. Viete, ako nazývam túto túžba po Bohu? Nazývam ju náboženstvom. Náboženstvom, ktoré žijem. Pretože je to miesto, v ktorom sa odohráva môj vzťah s Bohom. A súčasťou tohto náboženstva sú menej či viac nedokonalí ľudia. Že to neznie tak sprofanovane a nechutne ako na začiatku?
Tak vás priatelia pozývam hľadať. V prvom rade Božiu lásku a vzťah s Ním. Lebo ak budete hľadať v kostoloch, komunitách, spoločenstvách a farnostiach len ľudskú dokonalosť, tak sa sklamete. Ale ak nájdete Boha, nájdete aj zástup ľudí, ktorí ho našli tiež. A na to, aby ste v tomto hľadaní vytrvali možno budete potrebovať pomoc ďalších ľudí a tak sa stanete súčasťou Cirkvi. A nakoniec to bude možno aj jednoduchšie, ako hľadať a kráčať sám.
A preto moje dnešné zamyslenie zakončím po rokoch pýtania sa, hľadania, objavovania, po rokoch radosti, ale aj sklamania, vďačnosti, ale aj znechutenia slovami: Verím v Cirkev, pretože verím v Boha.
Prečítajte si aj:
Som len človek, potrebujem spomaliť (klik!)
O umení malých krokov, 52 malých krokov (klik!)
Návrat do trapistického kláštora Nový Dvur – zápisky z denníka (klik!)
