Dnes sa dotknem jednej veľmi dôležitej témy, ktorá je súčasťou množstva mojich rozhovorov v posledných dňoch, týždňoch a mesiacoch. Mám pocit, že čoraz viac ľudí sa blíži k vyhoreniu alebo rieši tému syndrómu vyhorenia. Keďže mi je ľúto všetkých tých, ktorí už túto pomyselnú hranicu prekonali a ocitli sa niekoľko týždňov PN, považujem za dôležité upozorniť na jednu vec, ktorá vám (myslím) môže pomôcť ešte v prevencii tohto problému.
O vyhorení som už na svojom blogu písal. Článok Ako horieť a nevyhorieť nájdete tu. Po dvoch rokoch sa však chcem k tejto téme vrátiť opäť, nie ako odborník, lekár či psychoterapeut (ak potrebujete odbornú pomoc, prosím neváhajte a vyhľadajte ju), ale ako človek, ktorí tiež zažíva tlak, stres, množstvo povinností a počas uplynulých dvoch rokov stretol veľké množstvo ľudí, ktorí žiaľ vyhoreli (aj keď nemuseli).
Nevyhovárajme sa na iných
Mám však pocit, že v tejto téme sme prehliadli jednu veľmi dôležitú vec, na ktorú chcem v dnešnom článku upriamiť pozornosť. Je už v nadpise, takže asi vás zaujala. Som presvedčený o tom, že za to či vyhoríme alebo nie, nenesú zodpovednosť ľudia vôkol nás, ale my sami. Možno sa to ťažko číta, počúvať a znie veľmi kruto, no naozaj si myslím, že je to tak. Môžete so mnou pokojne nesúhlasiť.
Častokrát počúvam o tom, že vyhorenie v našom živote spôsobil niekto iní. Možno šéf, ktorý zadáva čoraz viac úloh, nezodpovední kolegovia po ktorých musíme doťahovať prácu alebo líder nášho projektu, ktorí sa nedokáže ani na chvíľu zastaviť a vždy za niečím uteká (spolu s nami).
Nebezpečné prostredie
Prostredie v ktorom pracujeme alebo žijeme je nepopierateľne dôležité, pretože nás môže ovplyvňovať pozitívne, ale aj negatívne. Môžeme sa vďaka nemu stať lepšími ľuďmi, ale aj zničenejšími ľuďmi.
Ak však máme pocit, že náš oheň, resp. naše vyhorenie má „strážiť“ náš šéf, kolega, líder, mentor, partner, tak sa zbavujeme zodpovednosti za svoje duševné zdravie. A to je nebezpečné. Ak máme pocit, že niečo nie je v našich rukách, ale v rukách niekoho iného, tak to fakticky neriešime. Čakáme, že keď ľudia zbadajú červenú kontrolku nad našim životom, všimnú si NAŠE preťaženie a začnú riešiť NÁŠ problém.
Predstavte si ako vám váš kolega povie: „Bež na dovolenku, my sa o všetko postaráme“
Možno len prejde toto náročné obdobie a bude nám lepšie. Náš šéf si iste všimne, že sme preťažení a ďalší projekt už zverí niekomu inému. Spoliehame sa, že za nami príde kolega, zoberie nám našu agendu a povie čarovnú vetičku: Teraz bež na dovolenku, my sa o všetko postaráme. Dúfam, že nie som jediný, komu tieto slova znejú divne.
Čo tým všetkým chcem povedať? Zdá sa mi, ako by sa mnohí z nás pri chronickom preťažení, stratenom zmysle pre svoju prácu alebo svoj život vyhovára na druhých ľudí. Áno, som jednoznačne za to, aby sme mali zodpovedné firmy, ktoré budú vytvárať pre zamestnancov príjemné pracovné prostredia, aby sme mali všímavých šéfov, ktorí okamžite spozorujú, že niečo s nami nie je v poriadku. Len si myslím, že sa na to nemôžme spoliehať.
Zaujímať sa o ľudí
Keďže vediem ľudí (vo firemnom, aj v neziskovom prostredí), môžem úprimne povedať, že mi záleží na mojich zamestnancoch, dobrovoľníkoch či kolegoch. Ani v najhoršom sne by som nikomu z nich neprial zažiť „burnout syndrome“.
Druhým dychom však musím priznať, že ani pri najväčšom úsilí nedokážem mať prehľad o tom ako sa má každý týždeň každý jeden člen nášho tímu. Samozrejme chcem vedieť ako sa mu darí v práci, akým problémom a výzvam čelí, aké úspechy dosiahol a ako sa mu darí v súkromí, no musím priznať, že to nedokážem vždy a pri každom človeku. Ani keby som sa snažil 2x toľko.
Myslím si, že duševné zdravie je natoľko dôležité, že nemôžeme nechať starostlivosť oňho na druhých ľudí. Možno blbý príklad, ale skúsme. Predstavte si, že máte auto a často ním jazdíte. Občas si ho požičia váš kolega, vaša manželka či sused, ktorý potrebuje vysťahovať svokru.
Svoj život máme vo „svojich rukách“, nie v susedových
Spoľahli by ste sa však na to, že keď budú s vašim autom jazdiť, skontrolujú stav oleja, brzdovej kvapaliny alebo benzínu? Alebo by ste len tak celý rok jazdili so svojimi autom a stopercentne verili tomu, že isto niekomu z nich napadlo všetky tieto veci skontrolovať a ak by si predsa niekto všimol nejaký problém, určite by vám dal vedieť. Cítim zaváhanie. A to hovoríme o aute. Váš život je trošička vzácnejší.
Tak ako nemôžeme nechať naše stravovanie, náš osobnostný rozvoj, naše duchovno či našu kondičku na iných ľudí, nemôžeme to spraviť ani s duševným zdravím. To, čo chcem týmto článkom zdôrazniť je to, aby ste nečakali a zobrali zodpovednosť do vlastných rúk.
Za to či horí váš oheň ste zodpovední vy sami. Možno si váš líder nevšimol vaše pracovné preťaženie, váš šéf nevie o rodinných problémoch, ktoré zažívate a váš kolega nevie o tom, že sa vám rúca váš život. Ak si to všimnú a pomôžu vám, bude to krásne, no nenechajte to na náhodu.
Začnite hovoriť o tom ako sa cítite
Povedzte svojim kolegom, že toto obdobie nezvládate a potrebujete od nich podporu. Príďte za šéfom a povedzte mu, že tento tlak a stres vás dostávajú na hranicu vyhorenia. Som presvedčený, že ak bude z vášho rozprávania počuť akútne volanie a naznačíte mu, že vaše vyhorenie by vás vyradilo z práce možno až na niekoľko mesiacov, nebude až taký „mámpažista“ a spozornie.
A ak ste už v štádiu, že potrebujete odbornú pomoc, prosím vyhľadajte ju (Linka dôvery Nezábudka alebo sa obráťte na psychológov či terapeutov).
Ak ešte nie ste na pokraji zrútenia, začnite iniciatívne hľadať svoj oheň. Nanovo ho zapaľovať a udržiavať. Nečakajte, že to za vás spraví niekto iný. To či máte voľné poobedie je do veľkej miery vaša zodpovednosť. To či sa rozhodnete ísť na dovolenku, je tiež vaša zodpovednosť. Rovnako ako ňou sú prípadne dôsledky tohto ne/vyhorenia.
Moja skúsenosť so syndrómom vyhorenia
Chcem sa s vami podeliť aj o svoj vlastný príbeh. Síce som vďaka Bohu doteraz nikdy nevyhorel (čo neznamená, že sa tak nikdy nestane, až taký jasnovidec nie som), ale už 3krát som sa vyhoreniu úspešne vyhol.
Pre mňa osobne bola v tejto téme asi najdôležitejšia zmena „mindsetu“. Keď som skutočne pochopil, že svoj život mám vo svojich rukách ja a nie iní ľudia, tak som ho začal zodpovedne spravovať (alebo aspoň sa o to snažím). Chcem pracovať naplno, no viem, že si musím nachádzať aj čas na oddych či sa to bude páčim mojim kolegom a klientom alebo nie.
Budem egoistický, ale v tejto chvíli mi to je jedno. Pretože ide o mňa. O moje BOZP. Pokiaľ ja nebudem oddýchnutý, nebudem niesť oheň, tak tým nijako nepomôžem ani svojmu tímu, ani svojej rodine, ani nikomu. Komu v krízovej situácii v lietadle dávame ako prvému kyslíkovú masku? Sebe alebo dieťaťu? Samozrejme sebe. Lebo len keď ja budem OK, budem sa môcť postarať o životy ľudí, ktoré mám na starosti.
Ako teda vyzerá moje „BOZP“?
- Každé ráno mám čas „pre seba“ (min trištvrte hodinu), ja to volám modlitba, pre vás to môže byť mediácia, rozjímanie, stíšenie…
- Normálny teplý obed, min raz za dva dni (pričom sa snažím mať každý deň polievku a druhé)
- Nedeľu nepracujem (ani keby ste mi za to dali trojnásobok mzdy)
- Nedeľu doobeda venujem sebe (knihy, podcasty, gitara…)
- Nedeľu poobede/večer venujem blízkym (rodina, sv. omša, spoločenstvo…)
- Za mesiac sa snažím mať aspoň 2 voľné víkendy (s výnimkou septembra a marca, to je vždy „záhul“, na ktorý sa vopred pripravím)
- Každý mesiac si doprajem „Deň pre seba“, je to deň kedy reflektujem predchádzajúci mesiac, svoje rozhodnutia, hodnoty či zásady
- Minimálne 2x do roka odchádzam na pár dní do ticha (či už do pustovne, kláštora alebo prenajatej chaty)
- Raz do roka idem na dovolenku, aj keby fúriky padali
Niekomu sa možno bude zdať, že mám až príliš veľa oddychu a niekomu inému za, že je ho málo. Je na vás ako bude vyzerať vaše BOZP. Vy najlepšie viete, čo potrebuje vaše telo, kde sú vaše hranice, kedy prichádza znechutenie, frustrácia či preťaženie. Ja som si vychytal tento systém a som s ním spokojný. Nehovorím, že je to môj „Almanach“, ktorý ma uchráni pred vyhorením, ale že je to forma prevencie, ktorá zatiaľ funguje.
Kto ťa môže zastaviť?
Ako ďalší dobrý praktický typ slúži mať vo svojom okolí niekoho, kto vám úprimne povie, že si toho beriete veľa a mali by ste spomaliť. Je dôležité, aby o tomto „privilégiu“ vedel a mohol vás konfrontovať. Dokonca je dobré, ak sa ho raz za čas opýtate či z vášho správania nevníma nejaké signály, ktoré by mu hovorili, že niečo nie je v poriadku.
Keď som pred pár rokmi čelil vyhoreniu, spravil som ešte jednu zásadnú vec. Odstrihol som od seba ľudí, ktorí vytvárali podmienky pre vyhorenie. Spomínam si na jedného kamaráta, ktorý mi raz na moju správu, že idem o siedmej večer na obed, odpovedal, že sa nemám chváliť, on vraj nestihol ani raňajky.
Dajte si pozor na ľudí, ktorí vás tlačia o múr, ktorí podporujú vaše zlé návyky a prispievajú k vášmu vyhoreniu. Odstrihnite ich od seba. Prestaňte sa s nimi stretávať, prestaňte s nimi často komunikovať. A naopak obklopte sa ľuďmi, ktorí vám hodia v ťažkých chvíľach záchranné koleso.
Oheň, ktorý nevyhasne
Keď sa spojí vaša osobná zodpovednosť za svoje duševné zdravie s ľuďmi, o ktorých sa budeme oprieť a spoločne budete budovať a vytvárať zdravé osobné, rodinné či pracovné prostredia, spravíte obrovský kus práce pre to, aby vás vyhorenie zďaleka obchádzalo…
Prečítajte si aj:
Ako horieť a nevyhorieť (klik!)
Pár maličkostí, ktoré môžeš spraviť počas lockdownu a núdzového stavu (klik!)
