Plné egoizmu, narcizmu a perfektných hereckých výkonov, za ktoré by sa nehanbili ani holywoodske hviezdy.
Sme sami sebe scenáristami, režisérmi, hercami aj divákmi svojho života. Namiesto toho, aby sme si počkali na skutočné ocenenie v sieni slávy, si bohato vystačíme so stovkou lajkov na Facebooku.
Strašne sa bojím, čo poviem svojim deťom v budúcnosti ako otec
Keď budem spomínať na svoje detstvo, pubertu či dospelosť. Nájdem nejaký svoj hrdinský čin, ktorý by stál aspoň za zmienku? Budem pre svoje deti vzorom? Hrdinom?
Keď počúvam rozprávať našich starých otcov, naskakujú mi zimomriavky. Boli skutočnými hrdinami, mnohí z nich sa postavili za pravdu, riskovali svoj život, zachránili niečí život a možno pritom prišli o svoju prácu či posty, no nestratili charakter.
Aký hrdinský príbeh budem rozprávať svojim deťom ja?
Budem si vymýšľať alebo im poviem, ako to v skutočnosti bolo? Prezradím im, že som sa celé roky snažil predbehnúť priateľov na Facebooku v počete lajkov alebo že som sa snažil dosiahnuť viac zhliadnutí na Youtube ako Gogo?
Priznám sa, že mi viac záležalo na kvalite kávy a hipsterskom feelingu ako na tom, s kým tu kávu pijem? Poviem svojmu synovi, že si nepamätám, akej farby boli oči dievčaťa, ktoré mi uchvátilo srdce, no s istotou si pamätám značku jej smartfónu?
Prihlásim sa k tomu, že som obdivoval celebrity v smotánke, ktoré menili životných partnerov ako ponožky? Alebo dokonca, že som túžil po takejto kariére, sláve a peniazoch? Že mojim vzorom sa stali osobnosti, ktoré dosiahli svoj úspech z večera do rána, a to len vďaka tomu, že si pokrivili svoje svedomie…?
Čo som teda obetoval ja?
Možno sa ma moje deti opýtajú, čoho som sa musel vzdať, aby som dosiahol svoj životný cieľ. Priznám sa, mám strach, že pri tejto otázke sa budem potiť alebo uhýbať pohľadom.
Veď som roky odmietal niečo obetovať, stačil mi instantný úspech. Namiesto toho, aby som zmenil svoj život, svoje názory či rozhodnutia, som si radšej zmenil filter na Instagrame.
Prepočul som, že: ,,Čo nič nestojí, za nič nestojí“. Neobetoval som nič pre lásku, pravdu a zmysel. Len som sa zviezol… Ľaľa!
Poviem im aj to, že som študoval len pre titul?
Prezradím im, že som si zaplatil za skúšku, aby som mal pred menom nejaké tri písmenká a za menom tiež, aby ho pre istotu neodfúklo? Taká bola doba. Zaslúžil som si istoty…
Ach, ako očividne to pripomína tie úbohé výhovorky eštebákov a komunistov, ktorí boli v strane len preto, že „museli“, lebo taká bola „situácia“. A čo tie lukratívne fleky, výhody a spoločenský status…? „To sem teraz nepleťme,“ povedali by.
Budem si hrýzť nechty, keď budem musieť svojim deťom priznať, že som plával po prúde ako zdochnutá ryba. Že som glorifikoval instantný úspech a tlieskal politikom bez chrbtovej kosti len preto, aby som zapadol.
Kde som bol, keď ľudia protestovali proti Gorile?
Myslím, že sa nevyhnem ani politike. Čo som robil v deň, keď ľudia skandovali pred Bonaparte? Kde som bol v deň, keď tisícky ľudí pochodovali za dva vyhasnuté životy Jána a Martiny? ,,Oci? A koho si vtedy volil?“ Preglgnem.
Možno sa mi podarí zakryť svoj egoizmus tým, že som z času na čas hodil desať centov bezďákovi na ulici. No hneď v zápätí si moje deti pozrú môj Instagram na ktorom nájdu stovky a tisícky selfie. Akosi im to sedieť nebude.
Tak im ukážem aj svoj Facebook. Že som predsa len z času na čas zazdieľal aj nejakú hlbokú myšlienku, no už nepriznám, že to bolo len preto, aby som sa zapáčil iným.
Mojim deťom to však stačiť nebude. V ich očiach nebudem hrdina.
Myslel som si, že som dobrý herec
Zdalo sa mi, že som podal triumfálny herecký výkon. Počul som mohutný potlesk, bolo to však len zdanie, ktoré vytvorila pýcha kdesi hlboko vo vnútri. Lenže v publiku nikto nebol. Len ja sám. Za stovky lajkov prenájom sály nezaplatím.
A tieto dosky? Vôbec neznamenajú svet. Nie ten na ktorý by som raz rád zobral svojho syna.
Prečítajte si aj:
Niekto to už povedať musel (klik)
Ak chceš zmeniť svet, choď domov a miluj svoju rodinu (klik)
